Tento článok som sa rozhodla napísať na základe môjho dnešného zážitku. Kľudne som si šla zo školy. Oblečené som mala obyčajné čierne rifle, čiernu zimnú bundu a na chrbte som mala môj čevvený ruksak. Asi som spravila chybu v tom, že som sa v škole rozhodla, že ukážem svetu svoje "steelky". Strčila som si do nich nohavice a ony krásne vynikali. Mne sa to páči. Avšak ľudia v malom meste ako je Levoča asi nevedia pochopiť, že každý by mal mať svoj štýl. Alebo vedia pochopiť len ten svoj. Teda som si kráčala domov zo školy, keď som za sebou začula pískanie. Samozrejme som sa neotočila, nenávidim pískanie. Otočilo sa len dievča predo mnou, avšak dotyční nepískali na ňu, ale na mňa. Keď sa priblížila, začali sa o mne rozprávať. Úplne zreteľne som ich počula a o to im šlo. Kým spomenuli len názov jednej z heavy metalových kapiel, bolo to v pohode, aj keď som Iron Maiden nikdy nepočúvala, škoda, toto im nevyšlo. No keď ma nazvali fašistkou, mala som chuť sa obrátiť a jednu im vylepiť. Ale samozrejme som to nechala tak. Oni sa bavili ďalej, nevnímala som ich. Asi päť minút za mnou kráčali a to mi poriadne liezlo na nervy. A keď nakoniec o mne povedali, že som katastrofa 21. storočia mala som dosť, avšak nenašla som v sebe toľko guráže, aby som sa otočila a povedala, že tie katastrofy sú oni. Keď ma obehli konečne som videla to, čo som očakávala. Dvaja chlapci vo veku možno ani nie 15 rokov oblečení vo veľkých nohaviciach. Nemám veľmi rada týchto ľudí, ale najavo im to dávať nebudem. Ešte zopárkrát sa otočili, aby ma videli aj spredu, ale potom konečne zmizli a ja som rozmýšľala nad tým, prečo sa človek nemôže ani obliecť tak, ako chce, len aby sa vyhol takýmto rečiam. Viem však, že toto nie je príjemný pocit a neželám ho zažiť nikomu. Veď ja som im neurobila nič. Ale snáď mali deti aspoň zábavu. Teraz sa asi na mne doma smejú, a mne je to už celkom jedno. Viem, že tieto deti, ktoré sa snažia byť veľkými a počúvaju hip-hop, hop-hop majú asi všetky v hlave takmer nič, len texty svojich idolov o tom, aký je každý iný strašny. Treba im to odpustiť? Asi už nevnímajú nič iné. Možno sa raz spamätajú. A možno budú takí istí celý život.
Bolo by pekné, keby sme sa všetci vedeli akceptovať, no od tohto ideálu má dnešná spoločnosť asi dosť ďaleko. Možno sa raz k tomu priblížime.
