Najkrajší je svet zo sedadla bicykla

Skutočne to môže vyznieť (a asi aj vyzneje) zvláštne, ale nepotrebujem k sebe nikoho, aby som šla niekam na bicykel. Asi som "asociál". Áno, to si uvedomujem už dlho. Ale s tým nič nenarobím. Jednoducho mi to takto celkom vyhovuje. Samozrejme občas nepohrdnem ani spoločnosťou. Aj spoločné túry majú čosi, čo sama v prírode určite nezažijem, ale často to má dosť ďaleko od obdivovania prírody a blíži sa to k obdivovaniu dedinských krčiem, na ktoré po ceste narazíme.
Prepáčte všetci vášniví cyklisti v mojom okolí, ktorých sa to týka, ale teraz čestne prehlasujem, že radšej si budem aj naďalej sama chodiť po rozbitých lesných cestách. Možno budem obdivovať nejaké tie stromy, potôčiky, mraky, kvety, či si pôjdem len tak, aby som mala radosť z voľnosti a z toho, že môžem premýšľať nad všetkým, čo ma trápi. A poviem vám, že celkom to ide. Šliapať do pedálov a nechať si v hlave víriť všetky možné myšlienky. Vtedy však prichádzam o všetkú tú krásu, ktorá je okolo mňa. To ma niekedy mrzí, ale predsa človek nie je tvor dokonalý a nemôže stíhať všetko naraz. A ja mám teda k tej dokonalosti určite poriadne ďaleko.
Pridám ešte nejaké fotky, ktoré som urobila počas mojich induviduálnych cyklistických výjazdov a zasa opustím tento byt, aby som sa mohla pokochať svetom zo sedadla bycikla...